V rámci širokých genetických obmedzení si môžu ľudia vybrať, či je pre nich čas ísť spať alebo vstávať. Ľudia si môžu vybrať, či chcú ponocovať a byť ako nočné sovy, či skoro vstávať ako ranné škovránky.
Zdroj obrázku: SXC/free
Prakticky všetky druhy v prírode, od jednobunkových organizmov až cicavcov, vrátane človeka, vykazujú denný cyklus aktivity s názvom cirkadiánny rytmus, ktorý najviac ovplyvňuje spánok (ako aj naše správanie, psychický stav apod.). Sú to biorytmy tela, ktoré sa striedajú približne (circa) v perióde jedného dňa (dien). Patria sem striedanie bdenia a spánku, zmeny hladín rôznych hormónov (napríklad kortizolu alebo melatonínu, ktorý sa v tme, resp. počas spánku, vylučuje asi 8 až 10-krát viac ako za svetla) atď. Cirkadiánny rytmus u cicavcov je regulovaný dvoma zhlukmi nervových buniek v prednom hypotalame. Genetici už identifikovali sadu génov, ktoré regulujú tento zhluk nervových buniek a tým cirkadiánny rytmus medzi cicavcami.
Ale ľudia, na rozdiel od iných druhov cicavcov, majú jedinečnú schopnosť vedome potlačiť svoje vnútorné biologické hodiny a jeho rytmické výstupy. Inými slovami, aspoň pre ľudí, nie je cirkadiánny rytmus výhradne záležitosťou genetiky. V rámci širokých genetických obmedzení si môžu ľudia vybrať, či je pre nich čas ísť spať alebo vstávať. Ľudia si môžu vybrať, či chcú ponocovať a byť ako nočné sovy, či skoro vstávať ako ranné škovránky.
“Rozsiahle štúdie potvrdzujú tieto zistenia a naznačujú, že ľudia v tradičných spoločnostiach zvyčajne vstali krátko pred svitaním /so sliepkami ako sa u nás hovorí/ a išli spať krátko po zotmení, aby plne využili prirodzeného svetla poskytnutého slnkom.
„
I keď existujú niektoré individuálne rozdiely v denných rytmoch, kde niektorí jedinci sú viac disponovaní k nočným činnostiam než ostatní, sú ľudia v podstate počas dňa žijúci druh. Človek, na rozdiel od skutočných nočných druhov, ktoré existujú medzi zvieratami, nevidí dobre v tme ani pri malom osvetlení. A v minulosti naši predkovia nemali umelé osvetlenie počas noci až do domestikácie ohňa. Každý človek bol tak viac ohrozený možným napadnutím nočných predátorov.
V ľudských kultúrach nie sú okrem toho známe žiadne bežné nočné aktivity, ktoré sa inak vykonávajú počas dňa, okrem náboženských obradov, pri ktorých zohráva úlohu napríklad mesiac alebo zábavy, ako sú tance, či rozprávanie príbehov. Rozsiahle štúdie potvrdzujú tieto zistenia a naznačujú, že ľudia v tradičných spoločnostiach zvyčajne vstali krátko pred svitaním /so sliepkami ako sa u nás hovorí/ a išli spať krátko po zotmení, aby plne využili prirodzeného svetla poskytnutého slnkom. Neexistuje teda žiadny údaj, že by existovali trvalé nočné aktivity vyskytujúce sa v tradičných spoločnostiach, okrem príležitostného spevu alebo rozhovorov v kmeňoch.
Ale späť k otázke, ktorú obsahuje nadpis článku. Niektorí ľudia sú skôr nočné sovy a iní sú skôr ranné škovránky. Aký rozdiel môže byť v ich úrovni všeobecnej inteligencie? Podľa niektorých vedcov môže byť tento rozdiel veľký.
Analýza veľkej reprezentatívnej vzorky mladých Američanov potvrdzuje túto predpoveď. Po odčítaní veľkého počtu sociálnych a demografických faktorov, výsledky ukazujú, že inteligentnejšie deti vyrastú a majú ako dospelí väčšiu tendenciu inklinovať k ponocovaniu, než menej inteligentné deti. V porovnaní so svojimi menej inteligentnými náprotivkami, šli viac inteligentní jedinci spať v týždni neskôr ( keď mali nasledujúci deň vstať v určitú dobu) a cez víkendy sa prebudia neskôr. Napríklad tie deti, ktoré mali v detstve IQ nižšie ako 75 chodili spať v rannej dospelosti v týždni okolo 23:41, zatiaľ čo tí, ktorí mali v detstve IQ nad 125 chodili do postele okolo 00:29.
Ale napriek tomu škovránkovia netreba vešať hlavu. Veď rovnako ako viaceré iné výskumy, existujú výnimky potvrdzujúce pravidlo.
Zdroj:
http://www.psychologytoday.com
