Podľa aspektu, z akého sa trénovanosť posudzuje, rozlišuje sa trénovanosť všeobecná a špeciálna, trénovanosť celková a lokálna.
Zdroj obrázku: TS Server.sk
Podľa aspektu, z akého sa trénovanosť posudzuje, rozlišuje sa trénovanosť všeobecná a špeciálna, trénovanosť celková a lokálna. Všeobecná trénovanosť vyjadruje prispôsobivosť organizmu na telesné zaťaženie vo všeobecnosti. Prakticky rovnakú náplň má aj telesná zdatnosť.
Špeciálna trénovanosť vyjadruje prispôsobivosť organizmu na výkon v špecializovanej disciplíne, na ktorú sa tréning zameriava. Ide paralelne so špeciálnou výkonnosťou.
Celková trénovanosť vyjadruje zaangažovanie takej veľkej časti svalstva, že svalová činnosť sa celkove odráža v organizme v zmenách metabolizmu a činnosti vnútorných orgánov.
Lokálna trénovanosť vyjadruje funkčné a morfologické zmeny najviac zaťažovaných častí pohybového aparátu. Môže sa uplatňovať dvojako. Raz znamená zdôraznenie lokálnych zmien aj v prítomnosti celkových zmien organizmu. Pri pohybovej činnosti s nepatrnými celkovými zmenami vyjadruje podmienenosť daného výkonu lokálnou trénovanosťou malej časti pohybového aparátu. Toto delenie je do značnej miery umelé, má význam skôr didakticky, aby sa lepšie porozumelo zmenám, ktoré v organizme tréning vyvoláva. Organizmus vždy reaguje ako celok, ako funkčná jednotka, v konkrétnom vonkajšom prostredí.
Ako trénovaný sa označuje človek prispôsobený na vykonávanie pohybovej činnosti. Trénovanosť sa prejavuje predovšetkým pri výkone v disciplíne, na ktorú sa tréning zameriava. Ale zmeny vyvolané tréningom môžu byť zrejmé už pri vyšetrení počas svalového pokoja a pri nešpecifickom telesnom zaťažení funkčných skúšok. Ich prejavy sú závislé od športovej špecializácie. Ale rozdiel medzi trénovaným športovcom a netrénovaným človekom býva v mnohom smere výrazný. Mnohé z prejavov tréningu sa využívajú na diagnostiku trénovanosti.
Diagnostika všeobecnej a špeciálnej trénovanosti v sebe zahrňuje aj trénovanosť celkovú a lokálnu. Rozsah ich uplatnenia závisí od disciplíny, ktorá sa trénuje, a tiež od použitej diagnostickej metódy, najmä od druhu zaťaženia pri funkčnej skúške.
Trénovanosť možno spoľahlivo diagnostikovať jedine komplexnou metódou. Nejestvuje nijaká jednoduchá a rýchla metóda na diagnostiku trénovanosti. Zodpovedná diagnostika trénovanosti sa opiera o anamnézu, o celkové klinické vyšetrenie, o funkčné vyšetrenie a pri diagnostike špeciálnej trénovanosti ešte aj o telovýchovnolekárske sledovanie.
Anamnéza informuje o zdravotnom stave, o znášaní telesného zaťaženia, o tréningu a o športových výsledkoch, o stabilite formy, o rozvoji výkonnosti, o životospráve, o práci v zamestnaní atď..
Pri klinickom vyšetrení sa pre diagnostiku trénovanosti využívajú znaky trénovanosti na jednotlivých orgánových systémoch. Ich výskyt je podmienený vykonaným tréningom.
