Poslednou etapu tohto historického obdobia je rozvinutý a neskorý feudalizmus, ktorý sa datuje od 11. storočia.
Zdroj obrázku: SXC/free
Poslednou etapu tohto historického obdobia je rozvinutý a neskorý feudalizmus, ktorý sa datuje od 11. storočia. Toto obdobie bolo poznačené výbojnými výpravami Turkov, ktorý obsadili takmer celý blízky východ. Táto ich výbojnosť dala podnet k vzniku častých križiackych výprav, ktorých úlohou bolo oslobodenie božieho hrobu v Jeruzaleme. Skutočným dôvodom prečo sa organizovali križiacke vojny, bolo obsadenie bohatých oblastí Blízkeho východu.
Hlavnou zložkou križiackej armády sa stalo ťažké jazdectvo, ktoré bolo vyzbrojené kópiami, mečmi a palcátmi. V tomto období sa začali prehlbovať majetkové rozdiely vo vnútri feudálnej šľachty a vznikli nové dva stavy: panský (najbohatší vlastníci pôdy) a rytiersky (tvorila ho nižšia šľachta). Hlavnou pracovnou náplňou rytierov bolo feudálne vykorisťovanie a boj proti nepriateľom kresťanstva. Podrobovali sa preto dvojstupňovej príprave či už ako pážatá alebo panoši. Pážatá sa učili spoločenskému správaniu a panoši získavali fyzickú silu a bojovú techniku.
Obsahom rytierskej prípravy bolo tzv. sedem rytierskych cností, ktoré tvorili: jazda na koni, plávanie, streľba z luku zápas spojený so šermom, poľovanie na divú zver, šach, veršovanie. Dosiahnuté výsledky rytierskej výchovy sa preverovali na turnajoch. V turnajoch dokazovali účastníci pred vznešenou spoločnosťou svoju telesnú silu, odvahu, šermiarske majstrovstvo, jazdeckú a bojovú zdatnosť.
S rozvojom turnajov sa ako výcvikové strediská pre rytierov a neskoršie aj pre majetných mešťanov zriaďovali jazdiarne a šermiarke.
Rytiersky titul sa stal mimoriadne významným, ktorým sa neskoršie zdobili králi a kniežatá. Takýmto spôsobom sa prešlo z cirkevného ideálu svätca – askétu k ideálu hrdinu, ktorý sa vyznačoval statočnosťou, fyzickou silou, jazdeckým umením a inými pohybovými prednosťami. Klasickou krajinou kde sa rytierstvo dostalo do vrcholnej podoby bolo Francúzsko a neskoršie aj Nemecko. V súvislosti s vynálezom strelného prachu a jeho širokého uplatnenia sa zmenila aj technika boja, ktorá podnietila zánik rytierstva.
Postupom času si rytieri odvykali od vojenského života, stávali sa dvoranmi a úradníkmi a zvykali si na pohodlný a často márnotratný život. V rytierskych turnajoch nastal na prelome 14. 15. storočia veľký pokles. Ich počet a lesk klesol, tvrdosť súbojov sa zmiernila a stávali sa skôr zábavou. Tak sa časom turnaje zmenili na jazdecké karusely, pri ktorých šľachtici preukazovali svoju techniku v jazde na koňoch a v zaobchádzaní so zbraňou najmä v zasahovaní rozličných figúr. Veľmi obľúbené karusely neskoršie nahradili ešte dnes známe kolotoče.
Podľa vzoru rytierov venovali sa aj majetný obyvatelia miest vojensko-telesnej príprave. Zakladali šermiarske a strelecké spolky nazývané bratstvá v ktorých sa pod dohľadom fachmajstra cvičili v boji so zbraňami.
V mestách sa začali rozvíjať rôzne loptové hry, ktoré si obľúbila najmä šľachta. Zriaďovali sa loptárne a rozvíjal sa tanec.
V Holandsku a Škandinávií bolo obľúbené korčuľovanie, pretože korčule sa na zamrznutých jazerách a kanáloch stali rýchlym presunovým prostriedkom.
Od začiatku 14. storočia sa v Taliansku usporadúvali slávnosti gondolierov, pri ktorých sa konali preteky, tzv. regaty. Z Talianska sa tieto preteky preniesli do celej Európy a názov regata sa zaužíval aj na preteky plachetných lodí.